Bukovské vrchy a Národný park Poloniny – najvýchodnejší východ, ktorý sa dá na území Slovenska dosiahnuť. Kraj pomerne tichý, pokojný, vôbec nie zabudnutý – a o to krajší. Príbeh k augustovej fotografii sa odohrá na trase Nová Sedlica – Čierťaž – Kremenec – Malá Rawka – Kremenec – Nová Sedlica / mapa oblasti tu.

Nová Sedlica je najvýchodnejšia obec našej krajiny. Pre človeka na západ od Prešova už celkom vzdialené končiny. Pre zázrivského cestovateľa je prejazd Prešovom len polcesta, ale cesta týmto krajom vôbec nie je strateným časom – práve naopak, kraj je to na pohľad pekný, je čo obzerať, obce pôsobia príjemne, architektúra je tu ešte pomerne zachovalá a na rozdiel od našich končín nepokazená, zdá sa že aj rekonštrukcie sú ako-tak citlivé.

Obce na východ od Sniny a najmä od vodárenskej nádrže Starina pôsobia ticho, pokojne, upravene, ale zároveň zrejme aj s minimom stáleho obyvateľstva a pracovných príležitostí. Kráčajúc po Novej Sedlici mi v hlave vyskočí nedávny, veľmi nevhodný výrok “na východe nič nie je” – v ostrom kontraste s množstvom príjemných vizuálnych vnemov za posledné hodiny.

Návštevníkov obce víta drevený mužíček a krátko za ním chalúpka Deduška Večerníčka – vtedy ešte čakajúca na nový “domov“. (Odborný článok Krajského pamiatkového úradu tu)

Chodníček vedie dolinou Zbojského potoka k táborisku Poľana. Kto by sa potreboval na noc zložiť niekde blízko dediny, toto je pekné miesto, je tu jazero, prístrešok, chatka, informačné tabule venované prírodným témam. Odtiaľto chodníček pokračuje už smerom na hrebeň Bukovských vrchov a čoskoro vôjde do krásnych hustých lesov. Príroda je tu rozmanitá, krásne stromy, lúky, rastliny; pri potôčku fotografujem vzácny úkaz – vážka tu kladie vajíčka do vodnej hladiny.

Hrebeň Bukovských vrchov zelený chodník dosiahne v mieste zvanom “Čierťaž” – snažím sa zrátať, koľko Čierťaží či Čerťaží poznám zo svojej obce a regiónu – vyše tisíc kilometrová valašská kolonizácia za sebou zanechala veľa, okrem iného mnoho obdobných názvov – áno, som v Karpatoch!

Prítomnosť hranice štátov je zrejmá – chodníček už ide s hraničnými kameňmi, míľnikmi, objavujú sa nápisy cieľov v poľštine, poľské názvy, aj priamo oznam “Granica państwa”. Ďalšia hranica je však obďaleč – trojbod Kremenec, miesto stretu troch štátov – k symbolom Slovenska a Poľska sa na východnej strane pridáva ukrajinský štátny znak. Cesta k tomuto miestu prechádza horskými lúkami – poloninami, lesmi, s výhľadmi na Malú a Veľkú Rawku. Tu niekde vzniká fotografia pre august 2021.

Hranica s Ukrajinou už je strohá, vedie ňou široký koridor, ale nebyť výrazných hraničných stĺpov, pri ktorých hľadám Lasicu s kozou, pôsobia tieto miesta ako divočina – je tu ticho, pokoj, žiadny telefónny signál.

Nad východom Poľska sa formujú búrkové mraky, no zdá sa, že si pôjdu po svojom. Po zotmení v nich vidno blesky, no hrebeň Polonín aj Bieščad je v bezpečí. Noc so sebou prináša Mesiac v prvej štvrti, ale aj napriek tomu krásne tmavú oblohu, ticho, minimum prejavov civilizácie. Ranné slniečko donesie teplo, vyháňa hmlu z dolín a tmu z oblohy.

Tento deň prichádza najkrajšia časť výletu – rezervácia Stužica, s nádhernými mohutnými a starými javormi a bukmi. Kto vníma lesy viac ako vertikálne stojace drevo, táto rezervácia ho musí naozaj pohladiť. Miesta pri Stužickej rieke patria medzi moje najobľúbenejšie a sú pre mňa čarovné. Tu niekde vzniká aj fotografia starých stromov, ktorá nás sprevádzala augustom 2020.

Pozvolný návrat do civilizácie je obveselený miestnou zábavou pri obecnom úrade, introvertnejšie a hudobne upišťanejšie povahy tu po mierne skúmavom pohľade a posluchu radšej berú nohy na plecia. Dovidenia Poloniny a Nová Sedlica, budem sa tešiť niekedy opäť!

 

Ďalšie rôzne fotografie: