Príbeh fotografie – marec 2023 (Sedlo pod Skalkou – Nízke Tatry)

Dnešný príbeh je o tom, ako… teda, hmm.. o mne 😀

Je poludnie na konci marca, s potešením odovzdávam na úrade príslušnom dátumu hŕbku papierov a ešte potešenejší kukám do obsahu kufra auta, že lyže, lyžiarky, pásy aj palice sú prítomné. Dokonca aj “protilavínová” sada. Super! Ale kam? Nuž, skúsim sa len tak vybrať tým smerom, ako som otočený, križovatky mi ukážu.. a tak ma križovatky vedú cez Brestovú na pomedzí Oravy a Liptova, v diaľke vidím krásne osnežený hrebeň Nízkych Tatier… hmm, to nie je zlé 😄 ďalšia križovatka v Ružomberku hovorí, že na Liptov… dobre… ale ďalšia križovatka vraví, že nie až tak ďaleko, takže sa ocítám na križovatke v Liptovskej Osade, ktorá vraví, že nie Veľká Fatra, ale Nízke Tatry 😄 ani sa nenazdám a obúvam lyžiarky v Liptovskej Lúžnej, pri mieste s názvom Baltazár (a tak si hrajme Balthazar – Bunker – podobný bezradný pohľad budem mať v tomto príbehu aj ja). (mapa)

Dobre, teraz už o túre 😄

Dívam sa na lúky za dedinou, to sa celkom ešte dá, niesť lyže stačilo po preskočení potoka pár desiatok metrov, takže už raz-dva šuchcem. Dúfam, že viac už nebudem musieť lyže niesť a už ma čaká len parádna lyžovačka. Lyže sú rady, že sú v snehu – a ja tiež. Dívam sa na ne že: “hmm, chcel som na nich spraviť údržbu, však? Ale dobre, však to ešte dám.” Áno, na toto si ešte pri dnešnom príbehu spomenieme 😄

Idem po lúkach, obchádzam fľaky s trávou, pri hŕbe dreva si robím neskorý obed. Joj, aký je krásny deň! Obďaleč ma potešilo stádo kraviek, super, že chovajú. Postupne prechádzam popod les a cez lesné cesty na miesto Dolné Želiská, tu sa sneh v lese trošku stráca, obchádzam čečinu, jóóój ako sa mi nechce zhýnať k lyžiam a vypínať a zapínať viazanie.. veď nejak to predsa popreskakujem. Chrbát boľavý, pupek napuchnutý, ktože by sa už len šiel zhýbať. 😄

Nad dedinou

Pekná krajina 😍

Cestička pokračuje peknými lúkami, v mape je to označené ako senníky. Svojho času to mohlo byť pekné, keď tu tie senníky naozaj boli. Teraz je to bohužiaľ už len čistinka v lese. Stretám tu kamoša – draka Mushu z rozprávky Mulan. Cesta stúpa, začína byť strmá, úzka, s vysokými medzami, trčiacimi skalami, premýšľam, ako to potom nadol zlyžujem, ak to navyše medzičasom zamrzne. No veď, vždy som akosi zlyžovau, čôže by som aj dnes nezlyžovau.

Dostávam sa na rozsiahle rúbaniská. Cesta je miestami bez snehu, s krutými ostrými žulovými kameňmi, žiadny prívetivý obrúsený vápenček ako kdesi na retiazkach v Malom Rozsutci, toto na lyžiach s pásmi neprejdem. Veru sem tam musím lyže vypnúť, čo už. No a popri tom pozerám – no nie, ten servis lyží som mal veru urobiť, skrutky na viazaní sa povoľujú! Nie je to nová vec, už sa mi to stalo, no vždy som to pritiahol nožíkom a bol pokoj. Dnes sa šiel na poobednú túru vyvenčiť mini batoh – pozerám doň, pozerám, ale okrem kľúča od auta tam nevidím nič použitelné. Mobilom, rukavicami ani jablkom skrutku nezaskrutkujem, Ach jo, poraď si človeče ako vieš, dobre teda, prikrúcam skrutky kľúčom od auta, a veď trošku sa to dá, to nie je dôvod na paniku, budem si dávať pozor, pekne to vyjdem a nadol to už dajak zbehnem, veď nadol sa to už isto nebude chciet “odšrobúvať”.

Cesta zatočí už smerom na hrebeň, kamenná cesta zmizne, vidím super svah, parádny sneh, tak smelo vpred! Jóój a ako sa tadiaľto nadol zveziem, juchúúú, to budem dole raz dva, nebudem funieť, tak ako teraz nahor, len tak budem svišťať! A krajina sa mi navyše krásne otvára, vpredu vidím už priamo hrebeň Nízkych Tatier – Skalku, Košarisko a Veľkú Chohuľu. Za mnou je už krásne zreteľný Salatín. Vpravo v diaľke takmer celá Veľká Fatra, od Smrekovíc až po Krížnu. V diaľke hrebeň Malej Fatry, joj aj Rozsutec je tam, všetko v poriadku, dovidím domov, čoho sa báť! Ani sa nenazdám a som v Sedle pod skalkou, Slnko ešte vysoko, paráda, tu si spravím piknik a pôjdem dole. Nádhera, život gombička. Vyzúvam lyže a pozerám… ojoj… nejako primálo skrutiek a priveľa lyží.. No zbohom, polovička skrutiek z viazania v čudu, no vidno, ako som sa obzeral po kopcoch a nedíval sa na to, na čom kráčam a na čom sa chcem nadol zviezť.

“Šróbky” moje, kde ste? 😱

Rozmýšľam, čo s tým. Dosť som sa nakráčal nahor, mne sa nechce kráčať aj nadol, veď som sa tešil, ako sa zveziem a raz dva budem dole. Musím to nejako zvládnuť! No na 8 dierok viazania vidím len 4 skrutky, no čert to vzau, idem ich skúsiť pohľadať aspoň sem na kúsku! No, ale hľadať stratené skrutky v snehu môže len zúfalec ako ja, pochodil som svoje stopy v sedle tam aj späť, ech, tu nenájdem aniprt. Nuž, poručeno, dajak bolo, dajak bude. Idem aspoň čosi zjesť a potom sa uvidí.

Sedlo pod Skalkou

Medzičasom slniečko krásne padá k horizontu a ja teda mám ísť nadol, samozrejme, dnes tu (bohužiaľ) neplánujem nocovať.  Spravím pár fotiek, jedna z nich to dotiahla až na marcovú stranu kalendára. Batoh pre istotu celý ešte raz vysypem a som rád, že mám vôbec ten kľúč od auta, inak by som nemal vobec čím zatiahnuť tie skrutky. Nožík, skrutkovač? Neuveriteľný prepych, niečo také sa nájde len doma, v každej Lúžňanskej domácnosti, dokonca aj v aute ich určite mám niekoľko, no v mini fotografickom batôžku sa ich počet zúfalo rovná nule.

Kľúč od auta ako skrutkovač 🙈

Zaskrutkujem skrutky najsilnejšie, ako dokážem, obujem lyže a pustím sa opatrne nadol. Odhadujem – no povedzme, zastanem pre istotu každých 100 m, skontrolujem skrutky, veď vari nebudú povoľovať, možno ani tak často nebude treba, na pár kontrolných zastavení to vari zídem. Paranoidná myseľ však vraví – kukni na to čím skôr, ak stratíš ešte jednu skrutku, skončil si! Pôjdeš na jednej lyži (neviem ako), alebo pešo, lyže pekne na plecia!

Rozmýšľam, ako to jazdili tí pradávni lyžiari, ktorých mám doma plné knižky? Keď nemali poriadne viazanie, len všelijaké veselé remienky a podobne.. joj, keby tak bol dáky kelímkový telefón a oni by mi ho teraz spustili z oblohy, že by som sa ich opýtal..

Pozerám teda na skrutky už po pár desiatkach metrov a zdesený zisťujem, že takmer všetky sú už úplne “na odpadnutí” a teda podísť ešte kúsok, je po nich. No zbohom. Toto nebude len tak. Priťahujem, idem 20 m. Skrutky uvoľnené. Zaťahujem, prejdem znova maličký kúsok pomedzi stromy, skrutky zasa odkrútené. Ako sa mi to cestou nahor zdalo že sa mi nechce zohýnať k lyži? Teraz to mám za každou kontrolou a doťahovaním skrutiek dvakrát – vypnúť sa z lyže, dotiahnuť všetky skrutky, zapnúť sa do lyže. Druhá lyža to isté. Pustiť sa pár metrov, prvá lyža vypnúť, dotiahnuť, zapnúť, druhá lyža vypnúť, dotiahnuť, zapnúť.. a tak tisíckrát dokola. Tisíckrát sa dívam na kľúč, či som ho nepoškodil. Tento bezradný pohľad na kľúč si zapamätám už na celý život. Pokračujem, snažím sa robiť veľké oblúky, tak zachádzam hlboko do lesa, no to prt pomáha. Skrutky akoby boli vymyslené na to, aby sa čím rýchlejšie odskrutkovávali. Keby som na ne dal kameru, môžem si spraviť animovaný film, ako sa skrutky krásne otáčajú, ako v rozprávke o neporiadnych veciach, ako o vianočných drevených hračkách, ktoré stále čosi vyvedú 😄

Samozrejme prišiel večer, prišla aj tma.. no veď kto by to bol čakal však 😄 a ja stále kdesi v polovici kopca. Pustiť sa 10-20 metrov, vyzuť, zatiahnuť skrutky mizerným kľúčom od auta, ktorý má so skrutkou spoločné len to, že je to kov a nie papier, tvar vôbec; dobre dobre nedudri – obuť a znova. Problematické úseky, ktoré som chcel zlyžovať, radšej prekráčam, je to nakoniec menej trápenia, ako drať kľúč skrutkovaním.

Nakoniec všetko dobre dopadlo, ako vždy 😊

Namiesto polhodinovej lyžovačky pri farebnej oblohe sa trápim 3x toľko, ale zasa nad dedinu sa dostávam s nádherným hviezdnym nebom nad hlavou, joj paráda i tak. Preskakujem potok, otváram auto, prvú vec skúšam, či sa ešte bude dať s kľúčom vôbec naštartovať.. zázrak, dá sa, som zachránený. Na čelo si píšem hrubou fixkou: “jojo – spraviť poriadok s lyžami!”