Marcová fotografia nás berie na výlet za šafranmi a snežienkami do jarnej Veľkej Fatry.

Keď sa po zime ukázali krásne jarné dni, zatúžil som po kvietkoch a Veľkej Fatre. Nuž vymyslel som – výletík tam, kde sa mi snáď dáky kvietok vpletie do cesty – na Rakytov a – potom sa uvidí.

Cesta za kvetmi vedie cez peknú, ale skúšanú dolinu Teplô, vždy tam rád pozerám po potôčkoch a machových skalách, smejem sa keď sa snažím obchádzať blato – a i tak do neho skočím.
Na lúkach pod Limbou sú už koberce šafranov, no veď aha aké to bolo ľahké! Obyvatelia Limby dostali kalendár pre radosť a cestička ide ďalej limbovým hájikom a lavínami tvarovanou lúkou až na sedlo.

Otvoril sa výhľad na všetky Fatry, Tatry, údolia.. tu to mám rád. Je zrejmé, že snehu už po zime veľa nezostalo – nuž teda, vitaj jar! Pred kamennou bránou pod Rakytovom už opäť vidno šafrany. Je ich čoraz viac, ťažko sa rýchlo napreduje takými krásnymi lúkami, vlastne, je škoda rýchlo napredovať, keď je krajina krásna.
V Južnom Rakytovskom sedle mi napadne, že medzi toľkými kvietkami by vôbec nebolo zlé si aj oddýchnuť, a tak si ulíham do uľahnutej suchej trávy. Popri tom vzniká aj fotografia, ktorá sa ocitla na marcovej strane kalendára 2021.

Prichádza vari najkrajšia časť cesty, a to krásne lúky Minčola a chodníček pralesom Čierneho kameňa. Tu je pekne, aj keď nie je pekne. Na lúkach pod sedlom Ploskej k šafranom pribudli snežienky, juchú! Tu tak zostať do tmy a počúvať sovy húkať, to by bolo. No, možno inokedy.

V Sedle Ploskej je stále slnko vysoko, áno, treba ísť ďalej. Na miesta, ktoré mám veľmi rád – a ktoré ma opäť vítajú niečím pekným – tak ako na jar, v lete a na jeseň sú na Ploskej nádherné šíre lúky s trávou, ktorá hladí nohy, teraz je tam koberec šafranov, nádhera! Vo večernom slnku vrhajú krásne dlhé tiene, je to čarovné – nie náhodou toto miesto patrí medzi moje najkrajšie vo Veľkej Fatre. Tu som rád.

Lúky na zostupe z Ploskej, kam dúfam čoskoro prídu ovce z Liptovských Revúc, sa už farbia večerným svetlom, z Koniarok je Ploská už pekne červená, slniečko priam zapadá.

Vedľa salaša pod Chýžkami je postavený stan, prudko závidím tomu, kto tam bude spať – bude krásna jasná noc s Mesiacom v prvej štvrti. Snáď inokedy, dnes musím ísť dole, zajtra ma čaká sprevádzanie po zázrivských vŕškoch. Autobus vo Vyšnej Revúcej chytám za chvost, ako inak. V hlave mám však Mesiacom osvetlenú šafranícku lúku na Ploskej – a ja v jej strede ako zjav z Melancholie. Osud ma tu privedie opäť o mesiac – o tom ale inokedy.